reklama

Anglický denník: 1. Rovno do pekla

Prvé dni v Birminghame sprevádzali zmiešané pocity. Bolo to nové prostredie, rodina, jazyk aj kultúra. Vedela som, že zvykanie si zaberie čas. No niekde v kútiku hlavy mi vŕtali myšlienky, či si na toto prostredie zvykať chcem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu

(04 – 10/09/17)

Prvý týždeň

Začiatky väčšinou sprevádzajú nejaké zmätky, a práve preto tu ešte prvý deň bola ich, už čoskoro bývalá, operka, aby sa postarala o rodinu a ja som mohla sledovať tie procesy. Práca v domácnosti a starostlivosť o deti je asi všade podobná, ak sa človek naučí systém konkrétnej rodiny, takže to sa dalo rýchlo pochytiť. No napriek tomu na môj mozog čakali iné zmätky. Nová rodina bola jedna vec, ale nová krajina druhá. A táto občas pôsobila stále trochu mimozemsky. 

To, že akonáhle človek vystrčí nos na ulicu, tak tu všetko funguje presne opačne, sa ešte zvládnuť dalo. Avšak to, aké bizarné pohľady sa mi kvôli tomu občas vyskytli, už menej. Často sa mi stalo, že som pozrela do auta a zostala som absolútne vydesená, že prečo to auto šoféruje dieťa. Alebo ešte lepšie  prečo to auto šoféruje pes? Vždy pár sekúnd trvalo než môj mozog dohnal situáciu a uvedomil si, že na tom mieste samozrejme nie je volant, keďže je na druhej strane. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšia vec, ktorú som si všimla hneď v prvý deň a nezvykla si na to do konca pobytu, bola práčka v kuchyni. Bolo mi neprirodzené prísť s košom plným bielizne do kuchyne a dať prať. Aj som, ako inak, aspoň raz zo zvyku zablúdila do kúpeľne. Pretože práčka v kúpeľni dáva zmysel, veď už koho by napadlo ísť dať prať do kuchyne? Angličanov, samozrejme. 

Takže nie len moje prvé dni, ale aj všetky ďalšie sme mali s práčkou tichý boj, kedy vždy keď som vošla do kuchyne, zostala som na ňu chvíľu hľadieť v nemej otázke, čo tam robí. A ona na mňa len záhadne hľadela späť. Prišlo mi to ako nejaký film, keď iba jeden človek vie o votrelcovi medzi nimi a nikto mu to neverí. Tak som jej dala aspoň vždy nejakým bočným pohľadom najavo, že ja o nej viem a rovnako tak viem o tom, že tam nemá čo robiť, nech sa tvári akokoľvek nenápadne. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo na čo zvykať si a tak teda práve aj môj prvý deň začal trochu zmäteno.

Pochmúrny Birmingham v jeho rozbúranej podobe.
Pochmúrny Birmingham v jeho rozbúranej podobe. 

04/10/17 Pondelok

Vstávala som o siedmej – čo nebolo zlé, stále som bola nastavená o hodinu dopredu, ale nespala som prvú noc takmer vôbec, takže ani ideálne. A samozrejme, keď som sa zobudila, tak som bola neuveriteľne zmätená, kde vlastne som. Po čase sa mi stalo, že sa ma ten zmätok držal dostatočne dlho na to, aby som začala pochybovať o celom mojom živote a či som si to celé slovenské žitie predtým iba nevysnívala. Ale než by som sa o tom stihla presvedčiť, môj mozog konečne zapol a už bolo dobre.
 
Rozprávala som sa v ten deň s malým, zvykajúc si na prepnutie do iného jazyka. Hrali sme hry a dalo sa to zvládnuť. Aj keď sa hneď na úvod musím priznať, že mňa deti vždy veľmi vyčerpávali. Rovnako ako ľudia všeobecne, len o tých dospelých sa človek nemusí toľko starať. Väčšinou. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo som si potom vybrala prácu operky? Pretože to bola najľahšia cesta do zahraničia. Áno, priznávam, žiadne ušľachtilé úmysly a láska k deťom ma tam neviedli. Len sa tam tak dalo najľahšie dostať a zároveň skúsiť aj život priamo v anglickej domácnosti. Takže tieto fakty prevážili moje nematerské pudy a presvedčili ma aspoň to skúsiť.

Videla som hneď na úvod aj tú divokú stránku. Starší syn sa choval naozaj ako klasický šibnutý pubertiak a malý bol voči ich súčasnej operke riadne drzý. Večer, keď som šla do izby volať s mamou, tak som počula, ako sa bavia, že sa mi tu asi nebude páčiť, keď tak vyvádzajú a že pôjdem domov. A nemôžem poprieť, že by som žiadne také nutkanie nemala  na nič nové si nezvykať, o nič a nikoho sa nestarať a byť radšej znovu v bezpečí mojej krajiny, od ktorej som tak chcela ujsť. Ale ani tomuto pocitu som sa nechystala venovať väčšiu pozornosť. Zatiaľ.

Na záver večera rodina pozerala futbal, kde práve hralo Anglicko proti Slovensku, veľmi príhodne. Tak sa chlapci navzájom urážali, ktorý z nich je Hamšík, lebo im to znelo neuveriteľne vtipne. 

Pred spaním som sa ešte rozprávala s host mom – povedala mi všetko čo a ako treba robiť, ako čo chodí, aj ma utešila, že nech si nevyčítam, ak bude nervózna alebo vystresovaná z práce. Pracovala ako gynekologička v nemocnici, často veľa a dlho. Že ak sa to stane, tak to nie je moja chyba.

Zatiaľ ešte zvláda byť celkom sympatická, tak uvidím, či sa to zmení, keď už nebude musieť robiť prvý dojem. (Asi som už vtedy tušila.)

Nakoniec som si už len ľahla do postele, lebo ten nedostatok spánku ma dnes dohnal. Veľmi sa mi páči izba, keď večer zhasnem a ležím v prikrývkach. Neviem prečo. Možno sa tam cítim bezpečne, keďže tam sa ma netýka plne ani tá domácnosť ani nový svet, ale zároveň som tam oboch súčasťou. Je to pocitovo také útulné medzi-miesto, kde mám chvíľu pokoj. Možno sa tu konečne aj zbavím paralýz a nočných mor, vďaka zmene prostredia. A tiež… sa to tu snáď na jednu z nich nezmení. 

A to som ešte netušila.

05/09/17 Utorok

Dnes som robila obom raňajky, zatiaľ čo sa ich odchádzajúca operka balila. O jedenástej odišla a ja som tu s tými dvoma bláznami zostala sama. Ale prekvapivo to nebolo také zlé. Aspoň určite viac v pohode, než to s nimi mala ona včera. Pubertiak je stále pubertiak, ale dalo sa to zvládnuť. S malým sme stavali lego, robili pozvánky, potom sme dosť dlho kreslili. Stále som si zvykala na komunikáciu v inom jazyku, no moja angličtina je na slušnej úrovni, takže aj to sa dalo zvládnuť. Dala som mu na záver večeru a nechala ho pozerať rozprávku. Celkom prešiel ten deň.

Už teraz sa ale teším, keď mu začne škola. Pretože ak s ním mám byť takto celé dni, tak to by bolo vážne únavné a čas jediace. Uvedomujem si, že tu mám aj prácu, a nevadí mi. Ale dúfam, že sa mi ujde aj nejaké voľno, aby som si to mesto mohla trochu prezrieť. Preto som sem nakoniec išla.

Vyzeralo to celkom nádejne. Necítila som sa tam úplne uvoľnene, ale snažila som sa navodiť si príjemnejšie pocity a akceptovať, že si chvíľu tiež budem zvykať na taký náhly skok do niečoho úplne iného. Krajiny, jazyka, kultúry, rodiny. Aj som sa obávala aj som sa tešila.

Dlho to však nevydržalo.

06/09/17 Streda

Dnes to nebol dobrý deň. Bol tu ešte starší syn, takže som im robila jesť obom, snažila sa zvládnuť ich rýpanie a vzájomné zle-robenie, robila som veľké upratovanie a nemala ani trochu voľna. Malý bol ráno tiež akýsi nepríjemný a aby sa ten začiatok ešte viac skomplikoval, prišli tiež “moje dni” aj so všetkými bolesťami a náladami, čo k tomu u mňa patria. Veľmi sa znásobil ten pocit, ako som sa cítila cudzo, sama, neuvoľnene, trochu nepríjemne a samozrejme veľmi ubolene. Prečo by začiatky boli ľahké, že áno. 

Najviac ma však vyľakalo, keď som otvorila facebook a videla príspevok mojej mamy, ktorá sa ocitla v nemocnici. Nemohla sa postaviť, mala niečo s hlavou a ešte len zisťovali čo. Samozrejme, že som z toho mala paniku a chcela som byť radšej doma, aby som bola pri nej. Chytili ma znovu výčitky, tiež ma dohnala okrem jej samoty aj tá moja, a posledné na čo som mala chuť, bolo zvládanie dvoch „vydarených“ chalanov.

Na moje vlastné prekvapenie zo mňa v ten deň vypadli aj nejaké slzy. Všetka tá novota, cudzota a samota, plus hormóny, plus strach o rodiča, trochu zle sa to všetko skombinovalo takto na úvod. Rovnako ako to, že mi domáca veľmi rýchlo prestávala byť sympatická. Začala pôsobiť oveľa chladnejšie, zaujato a prísno, čo len znásobilo môj pocit toho, že som sa tam cítila ako votrelec. A práčka v kuchyni na mňa len škodoradostne pozerala, že nakoniec táto úloha pripadá mne.

Nikdy som si však nemyslela, že by práve slzy boli niečo, čo by zo mňa vychádzalo po odchode z domova. Vždy som sa na to tešila a dokonca ani keď mi nebolo dobre v Taliansku, tak sa nič také nekonalo. Aspoň teda nie z týchto dôvodov. Ale aj to sa občas asi stáva. Tretí deň tu som si teda odžila toto emočné prekvapenie aj stav, ktorý som si ešte sama zosilnila v pokuse dať to zo seba naraz von, a potom sa zase dať dokopy. A tak sa aj stalo, žiadne podobne návalové stavy sa už nekonali. 

To však neznamenalo, že sa veci zlepšovali.

07/09/17  Štvrtok

Dnes som bola prvý deň sama doma. A je to takto oveľa lepšie, keď mám pol dňa pokoj. Až na to teda, že som znovu upratovala celý dom, aby som tú neprítomnosť využila, takže som si to veľmi neužila. Ale teším sa, keď tu budem takto sama a budem mať aj viac voľna. Hneď to bude mať inú atmosféru, keď budem mať čas aj na seba aj na spoznávanie okolia.

To bol ďalší faktor, ktorý nepridával na mojej dobrej nálade. To, že som tu bola pár dní a nestihla som z mesta vidieť vôbec nič, okrem cesty do školy. Tá bola inak veľmi pekná, plná tehlových domčekov, zelených parkov, kopy žiakov a študentov v uniformách, ktorý mierili do niektorej z veľmi dobre vyzerajúcich škôl. Tie školské budovy som im naozaj závidela. Tie by ma možno motivovali tam aj chodiť častejšie, keď som ešte tiež patrila k študentom. Samozrejme nechýbali ani červené telefónne búdky po ceste a kopa krásnych domov. 

To však bolo len pár ulíc, takže to úplne nepokrylo moju potrebu vidieť okolie. Bola som nakoniec konečne v inej krajine, natešená ju spoznávať, no zatiaľ som mala príliš veľa práce na to, aby som vôbec vystrčila nos aspoň do blízkeho okolia nášho domu. 

Mame robili rōntgen a CT-čko, takže stále čakám, čo zistia. Ale vraj to vyzerá na fyzické (a myslím, že aj psychické) preťaženie. Je to silná žena, z toho sa ona dostane a dúfam, že nič horšie to nebude. 

Každopádne to bol dlhý deň. Potom ako som vyzdvihla malého zo školy, ešte som ho aj uspávala, takže som s ním bola až do samého záveru dňa, už bez akéhokoľvek bez-detného voľna. Toto staranie sa o deti ma len stále viac presviedča o tom, že žiadne nechcem. Zvieratá, tých aj desať, ale u detí je aj jedno priveľa.

Na záver však mala host mom problém s tým, ako som upratala kuchyňu, lebo našla pri doske asi štyri omrvinky z toho, ako som malému robila večeru. Nebrala som to zle, ešte sa len učím čo a ako. Napríklad to, že je očividne veľmi punktičkárska a všetko musí byť čisté hneď a stále a všade, takže sa pripravím na jej pripomienky tento týždeň. Skúsim to nabudúce spraviť lepšie a uvidím, ako to tu celé bude, keď už bude normálny systém. Dúfam, že dobré. Naozaj sa tentoraz nechcem sklamať.

Mesto plné kontrastov starých budov s novými.
Mesto plné kontrastov starých budov s novými. 

08/09/17 Piatok

Znovu som umyla zem v celom dome, aj zrkadlá, aj kuchyňu. Síce dohoda bola väčšie upratovanie iba raz za týždeň, ale keďže je taká precitlivená na čistotu, asi voľné dni v upratovaní nebudú. A myslela som si, že bude stačiť, keďže všetko bolo čisté ešte zo včera a zvyšok som vždy hneď po sebe upratala. Ale nestačilo.

Pretože keď prišla domov, tak mi hneď vynadala, že pri dverách sú dve smietky. Tie sa tam ocitli až potom, ako malý prešiel s ňou v topánkach dovnútra, pretože som si na to dala pozor a určite tam žiadne neboli. Reálne som pred ich príchodom chodila po chodbe a po kuchyni a kontrolovala, či nikde žiadne smietky nie sú. 

Domáca mala jeden super zvyk, vždy keď prišla domov. Ledva ma pozdravila, ako prvé chodila po dome s tým, že striedavo pozerala na zem, či tam nenájde smietku a pri tom prechádzala prstom po každom povrchu v dome. Skrinky, zábradlie, nič nebolo pred jej prstami v bezpečí. Akonáhle by niekde našla smietku prachu, čakal ma ťažký povzdych, neuveriteľne sklamaný a otrávený pohľad a výčitky o tom, ako si to preboha robím svoju prácu. Takže jej príchody sa veľmi rýchlo stali stresujúcim postrachom a v mojom žalúdku sa pomaly tvoril čoraz pevnejší uzol.

Tiež mi vytkla že nie sú dostatočne natrasené vankúše na gauči. Že keď mám toľko voľna cez deň, tak nech aspoň preukážem nejakú snahu. Zhlboka som sa nadýchla, ospravedlnila sa a natlačila si do hlavy, že treba ešte viac snahy. Aj keď som si vzdialene bola vedomá toho, že ten obraz čo vykreslila “raz do týždňa veľké upratovanie, inak iba starostlivosť o malého a nejaké udržiavanie základného poriadku”, asi vidíme každá inak.

Ale mala som od neho nejaké voľno dnes, po škole bol do večera u kamaráta. Na výmenu však išla ona zase na večeru, takže mi zostal na krku okrem večera aj po celú noc. Hrali sme futbal, stavali lego, pozerali rozprávku. 

Tešila som sa na víkend. Dohoda bola, že každý druhý víkend budem mať voľný a tento mal byť na úvod ten voľný. Alebo skôr „voľný“, keďže ma aj tak bude potrebovať do jedenástej, aby som sa postarala o raňajky. Kuchyňu musím samozrejme udržať čistú a v nedeľu mám byť doma už o siedmej večer. Úplne sa mi to nepozdávalo, keďže to mi ako normálne voľno teda neprišlo a nezarábala som rozhodne dostatočne na to, aby som nemala ani jeden deň úplne voľný a každé ráno bola pred siedmou hore aj cez víkend. A tiež som si nebola istá tým, ako sa cítim ohľadom takejto večierky. Veď som predsa dospelá a nie jedno z jej detí.

Takže ani po pár dňoch som sa nevedela uvoľniť o nič viac, bola som stále na ihlách kde nájde akú smietku, či sa malý bude správať normálne alebo bude mať jeden zo svojich nepríjemných dní. Nevyzeralo to ani, že budem mať niekedy čas na celý deň voľna a plné vypnutie alebo nejaký výlet. Nebolo to vôbec podľa mojich predstáv, ale stále to bolo len pár dní, a tak som mala odhodlanie to skúšať a neriešiť a dúfať, že sa to zlepší. Aj keď som si začala uvedomovať, že ak nie, možno tam ten rok predsa len nebudem chcieť stráviť. Nadýchla som sa, ale povedala si, že uvidím ako to bude tento prvý mesiac a podľa toho sa rozhodnem. A zatiaľ som sa aspoň tešila na môj prvý anglický “voľný” víkend a spoznávanie mesta.

A tak aj prišiel.

09/09/17 Sobota

Dnes to bolo fajn. Presne toto som potrebovala – ísť preč z domu, spoznať niekoho, pokecať, pozrieť mesto. Nemať stále pocit, že len robím niečo vnútri cudzieho domu a cítiť sa tam uväznená, pretože som sem prišla s nadšením do novej krajiny a nevidela som z nej ani kúsok mesta, v ktorom bývam.

Stretla som sa v ten deň s jednou fínskou au-pair. Priznávam, že som bola motivovanejšia do tohto stretnutia než obvykle, pretože odmalička prechovávam podozrivú lásku k Fínsku a všetkému fínskemu. Ku krajine, hudbe, kultúre, hokeju. Čo bolo fínske, to bolo pre mňa dobré. A toto stretnutie dobre padlo tiež. Dalo sa s ňou porozprávať, išli sme na kávu, na pizzu, pozreli centrum aj Birmingham canals. A tie sa stali mojím obľúbeným miestom.

Obrázok blogu

Bolo to tam čarovné. Konečne som videla kúsok toho Birminghamu, aký som si predstavovala a aký mi do hlavy natlačil seriál. Aj keď, samozrejme, v idylickejšej podobe ako to bolo tam. Tehlové budovy okolo kanála, kde plávajú farebné podlhovasté loďky, to bol pekný pohľad. Niektoré na sebe mali maľby a boli výletné, iné kvety a vnútri mali domáce zariadenie, pretože tam ľudia aj bývali. Prišlo mi to stále celé veľmi surrealistické, že to vidím naživo. Jednoducho si neviem akosi dať v hlave dokopy, že tu naozaj som. A celý ten ruch mesta a tá kopa ľudí, ešte prispievali k tomuto nereálnemu pocitu. Akoby som bola odosobnená od celého toho hluku, v nejakej vlastnej tlmenej bubline, ktorej sa okolie nedotýka.

Obrázok blogu

Niekedy by som na toto miesto chcela ísť večer alebo v noci pozrieť. Videla som ako všade viseli svetielka, no cez deň z nich nič nebolo. Celkovo chcem toto mesto vidieť v noci. Každopádne nie dnes. Dnes som šla o piatej domov.

Nikto tam ešte nebol. Teda okrem bordelu. Ten tam bol. Tak som to upratala, aby sa nepovedalo, že sa nesnažím („voľný víkend“). Chvíľu na to prišiel domov otec so synmi. Rodičia sú rozvedení, on sa ukáže len občas. Pomohla som mu upratať nákup, spýtala sa ho či potrebuje s niečím pomôcť a dostala som výplatu za týždeň. A mala som voľno. Aj keď trochu spoločné s nimi. Nechcela som sa ešte úplne izolovať hneď na úvod, tak sme s mladším predvádzali karate, starší bol v pohode, otec sa nestaral. 

Dnes to bol dobrý deň. Prišla som s fajn náladou a aj mi vydržala. Aj som išla o niečo spokojnejšia spať. 

P. S. mám rada tú pochmúrnu atmosféru Birminghamu, keď na to mesto pozerám so sluchátkami v ušiach a hrajú mi v nich Cigarettes after Sex. Tá atmosféra ich hudby je akoby vznikla presne na toto mesto. 

10/09/17 Nedeľa

Posledný deň môjho prvého týždňa som ušla z domu ešte pred dvanástou, aby ma náhodou nezapriahli hneď – aj keď samozrejme som niečo pomohla doobeda – a stihla som si tak ešte užiť trochu z nového mesta. Mala som tentoraz stretko s českou au-pair. Bola to ďalšia veľmi v pohode baba. Vydýchla som si, že som na tieto dve mala také šťastie, a že to aspoň s tými kamarátstvami tu nevyzerá úplne beznádejne. 

Boli sme na pizzu – z ktorej budeme mať traumu do konca života, pretože to bola najdrahšia pizza, akú som kedy mala. Stála nás asi polovicu z nášho týždenného zárobku operky. Pardon, ale čo tam bolo, krv jednorožca a šupiny morskej panny? No už aspoň vieme, kam nabudúce nejdeme a snáď postupne nájdeme lacnejšie miesta na najedenie. 

Áno, boli sme dostatočne hlúpe na to, aby sme nezistili cenu predtým. Jedálniček tam bol veľmi prekombinovaný a boli sme z toho trochu zmätené, plus sme ešte kývli na nejaké špeciálne okraje, spoliehajúc sa, že to predsa nemôže byť taký rozdiel v cene od našich pizzérii, nie? Môže. Ak sa pýtate, ako sa človek dostane do takýchto situácii, že si nezistí cenu od obsluhy ak to nevie sám, a ešte kývne na veci čo nepotrebuje, tak odpoveď je jednoduchá. Stačí byť introvert. A to sme v tomto prípade boli, bohužiaľ, obe.

Aj s ňou som sa prešla ku kanálom. Asi tu ani nie je vhodnejšie a krajšie miesto na prechádzky v blízkom okolí, tak sa tam možno ocitnem častejšie, ako som si myslela. Tentokrát sme ich prešli trochu ďalej a keď sa rozfučalo a rozpršalo, pretože prečo nie, veď sme v Anglicku, tak sme zaparkovali v klasickom pube – ktorý vyzeral úžasne zvonku aj zvnútra. Pili sme cider a sledovali ako sa v tom umrholenom počasí vonku plavia popod okná loďky. Niektorým sme videli aj dovnútra, do ich maličkých izieb a kuchyniek a chvíľu ma lákalo si skúsiť taký vodný život. 

Obrázok blogu

Keď sa počasie upokojilo, vybrali sme sa nájsť Primark, pretože bez toho by to nebol ten správny pobyt v Anglicku. Cestou nám nejaký pán dal highfive a poprial pekný deň, a potom nás zastavili dvaja chalani, aby sa ma spýtali, či som zo Švédska, lebo tak vraj vyzerám. Pýtali si čísla, že ak pôjdu niečo podniknúť, môžeme sa pridať, a potom sme už len pokračovali v ceste. Celé mi to tam prišlo veľmi sociálne, aj keď na prvý dojem mi to mesto vytvorilo presne opačný dojem – že je tam priveľa ľudí na to, aby si jednotlivci venovali pozornosť. Nevedela som si predstaviť, že by si ľudia u nás len tak tľapli na ulici, keď idú oproti sebe, alebo sa len tak oslovili. Ale páčilo sa mi to, aj napriek mojej zvyčajnej antisocializácii.

Obrázok blogu

Moja nová známa ma vyprevadila až domov. Nechcelo sa jej ísť a mne tiež nie. Lebo som nevedela, či si na mňa zase niečo nenájdu, napríklad nejakú smietku, čo sa objavila, že kedy budem mať najbližšie dlhšie voľno a vlastne celkovo… ma to akosi do tej domácnosti späť nelákalo. Nevedela som ten pocit potlačiť. Ale nakoniec sme sa rozlúčili. 

Doma som len umyla riady, inak ma nechali tak. Každopádne som nevedela, prečo tam vlastne už o siedmej musím byť. Myslela som najskôr, že o siedmej mám byť doma kvôli tomu, že staršieho bude viesť do školy na internát a ja mám dať pozor na mladšieho. Lenže starší už bol v škole. Takže vlastne mi moja večierka dávala ešte menej zmyslu. Chápem, ak by nechcela, aby som sa niekde do noci opíjala, ak mám na druhý deň pracovať, ale to sa dá predsa aj vydiskutovať, alebo sa môže na mňa skúsiť najskôr spoľahnúť a až potom určovať obmedzenia, ak by som si ich nevedela určiť sama. 

Ale nevenovala som tomu veľa myšlienok. Ak by to tak malo byť aj ďalší voľný víkend, chystala som sa o tom porozprávať. Držala som sa teraz radšej zubami-nechtami toho, o niečo lepšieho, pocitu, čo vo mne klíčil, a za ktorý mohol voľnejší víkend, nové známe a tie birminghamské kanály. 

Mám pocit, akoby som tu bola oveľa dlhšie než jeden týždeň. Začína to aspoň trošku zaváňať niečím známym. A na teraz mi to stačí – na tom chcem budovať ďalej. 

Mojim plánom bolo spraviť z toho môj druhý domov. Nechať tam kúsok seba, keď budem odchádzať. To bol môj plán v živote celkovo – nechať všade za sebou kúsky seba a vziať si namiesto nich kúsky miest, ktoré navštívim, a ktoré budem chvíľu volať domovom.

Vtedy som ešte mala nádej, že toto miesto by nakoniec predsa len mohlo byť jedným z nich. 
 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu