reklama

Anglický denník: 2. Prehlbujúce sa nešťastie

Ďalší týždeň mi pozitívne zážitky mimo anglickej domácnosti postavili celé to dianie tam do ešte väčšieho kontrastu. Prinútilo ma to uvedomiť si, že tam naozaj nie som spokojná a že už to nie je o žiadnom zvykaní si.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(11 – 17/09/2017)

Druhý týždeň

Mala som za sebou prvý týždeň, počiatočné zvykanie si aj dojmy. Dokonca už aj prvé objavovanie mesta, ktoré si uzurpovalo aspoň kúsok miesta v mojom srdci. Poznala som cesty, mala svoje obľúbené pohľady a domčeky. Autá na opačnej strane pôsobili menej zmäteno, dokonca sa mi už aj poredšie stávalo, že som videla šoférovať psa alebo dieťa. Takže to prestalo pôsobiť ako nejaká cudzia alternatívna realita, čo funguje opačne a kam som len náhodne zablúdila. Už to malo nádych niečoho známeho, niečoho, kde mám byť.

Všímala som si však tiež ďalšie veci, ktoré boli pre mňa nové. Napríklad tá multikultúra všade okolo. Najväčšia, akú som dovtedy videla. Nie že by sme teda my Slováci, obzvlášť z dedín, mali šancu vidieť jej veľa za život. Všade po uliciach aj v obchodoch bolo obrovské množstvo ľudí a väčšina z nich boli černosi alebo Arabi. Cítila som sa tam prvýkrát v menšine, no necítila som sa tým byť nijako zastrašená. Možno by to bolo inak, keby som bývala v inej štvrti alebo keby som tam bola dlhšie a vedela by som poskytnúť aj iné dojmy. No takto mi to po pár dňoch prišlo ako tá najviac prirodzená vec a kompletne som to prestala vnímať. Ale občas som si nevedela predstaviť, ako by sa v takom prostredí cítili niektorí moji krajania, čo to nevedia zvládnuť ani v tom minimálnom množstve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stále to však bol iba týždeň, stále sa toho vo mne veľa pretáčalo do tohto nového fungovania. No mala som dostatočné základy na to, aby som vedela postupne posúdiť, či môžem dúfať v nejaké zmeny. A na základe toho sa potom začať rozhodovať, či mi tento pobyt vôbec stojí za rok života.

Niečo z nájdených pohľadov za to stálo
Niečo z nájdených pohľadov za to stálo 

11/09/17 – Pondelok

Bol to spočiatku veľmi pekný deň, ktorý tak falošne zvýšil moje nádeje, že to bude fajn.

Kým bol malý v škole, mala som konečne celé doobedie voľné. Rozložila som sa sama v kuchyni, položila pred seba toasty s nutelou a banánom a vedela som, že to je dobrý začiatok dňa. Niektorí odporcovia sladkého by asi protestovali, ale čo už. Venovala som sa svojim veciam, tiež kamarátom aspoň cez internet o niečo viac, dohadovala si zase nejakú socializáciu. Už sa mi podarilo nájsť nejaký čas dokonca aj cez týždeň, keď som lepšie vedela odhadnúť koľko voľna mi cez deň zostane. Avšak vôbec nebol dobrý pocit to, že ma to stresovalo. Akoby som si nemohla dovoliť ísť preč z domu počas týždňa. Lebo čo ak pôjdem von a nestihnem kvôli tomu prejsť všetky možné smietky v dome a odstrániť ich? Boli to otravné myšlienky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mala som ísť s fínskou operkou na IT do kina a tešila som sa. Nie, nebála som sa, strašidelní klauni ma akosi nikdy nedesili, práve naopak. Ale bola som zvedavá či to Bill zmení. A bola to socializácia a nejaký zážitok a dalo mi to nádej, že možno sa mi ich predsa len podarí uchmatnúť pár pre seba postupne.

Cesta pre malého do školy bola tiež príjemná. Ako vždy som si dookola obzerala okolie a dokola ma niektoré tie rozprávkové domčeky, tehlové a obrastené zeleňou, fascinovali. Vzala som ho dnes na plavecký kurz, kde ho mala na starosti inštruktorka, takže ja som len ležala natiahnutá na lehátku a sledovala, ako robí starosti niekomu inému, čo nebolo vôbec zlé. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišla pre nás domáca, ktorá ma dnes pozvala aj na večeru s nimi, a tak sme prvýkrát jedli ako spoločná domácnosť a normálne sa rozprávali všetci medzi sebou. Ani si nenašla žiaden problém s mojím upratovaním. Tešila som sa z toho, aj keď som sa tak trochu obávala, ako dlho jej to vydrží.

A odpoveď som dostala veľmi rýchlo. Hneď na druhý deň.

12/09/17 – Utorok

Vydržalo to do rána. 

Najskôr, že mám upratovať aj izbu staršieho brata a ukladať mu šatník, že či mi musí všetko hovoriť. Pardón, ale niečo aj áno, keďže som tu týždeň, a naozaj netuším či napríklad mladý teenager chce, aby sa mu niekto staral ešte viac do izby a vecí, než už sa starám teraz. 

Samozrejme, že som mu vždy povysávala, upratala aj umyla kúpeľnu. Mal vlastnú, a často mi tam ako darček po odchode nechal nejakú nespláchnutú nádielku, čo bolo tiež veľmi super. Každopádne naozaj ma nenapadlo starať sa mu napríklad do šatníka z vlastnej vôle, keďže som nevedela, kde mal hranice svojho súkromia. Naučila som sa však, že čo sa týka anglických detí, tak žiadne súkromie neexistuje v upratovaní. Jednoducho sa nestarajú a treba im všetko uložiť, ustlať, a občas to vyzeralo že po nich treba aj spláchnuť. 

No a potom som vybrala malému boxerky, nechcel ich. Tak ďalšie, nechcel ani tie. A tretie tam už neboli, boli v koši na žehlenie, ktorý som mala dnes celý naraz ožehliť. Tak som dostala ďalší náklad ako sa jej nepáči čo robím, že žiadne dievča sa takto nechovalo, že aj tá lenivá predtým to zvládala a podobne. Ohradila som sa, že mal tam nachystané ešte dvoje vyžehlené boxerky na ráno, jedny na oblečenie a druhé pre istotu do zálohy a dnes by sa mu pridal zvyšok, tak ako som mala vedieť, že on ich nenosí? Načo ich tam potom má?

Spomenula som si vtedy aj na to, ako mi domáca na úvod hovorila o dievčatách, čo odtiaľ odišli – a podala to samozrejme tak, aké boli neporiadne alebo lenivé alebo nevďačné, a pritom stačí spraviť len toto a tamto a viac netreba. A odrazu som si tým nebola taká istá. Rovnako tak som si spomenula, ako mi bývalá operka hovorila o tej, čo bola zase pred ňou, ktorú chválila aj domáca, že tá bola posadnutá upratovaním (a teraz to asi čakala od každej). A to síce možno bola pravda, ale pravdou bolo aj to, že ju kamarátky vídali celkom zničenú. Vtedy som akosi pochopila prečo.

Jednoducho, zase dve veci, ktoré, myslím si, neboli také vážne. Nevedela som, že mám nielen upratovať izbu staršieho, ale naozaj sa mu starať do všetkého, hlavne keď som sa spočiatku oňho starať ani nemala. (Teraz si uvedomujem aké naivné to bolo, pretože ani dospelé anglické deti často nie sú samostatné, lebo sú zvyknuté, že sa o nich stará niekto iný. Nie ešte tieto dospievajúce). Tak už to viem. Veď nie je problém to spraviť hneď po upozornení. A to, že malý nenosí dvoje boxerky, čo má nachystané v skrini, už som vážne nemala ako vedieť. Takže trochu menej drámy by bolo stačilo.

Bolo to veľmi demotivujúce. Snažíš sa, desaťkrát po sebe všetko kontroluješ a aj ručne zbieraš každú smietku, čo sa cez deň niekde náhodou objaví. Pritom ešte stále si len zvykám a som ako na ihlách a ona si nájde takéto veci. A keď už ich nájde, tak neupozorní normálne, že hej, si tu nová, aj toto treba, ale zrazu si jednoducho aj tak zo všetkých najneschopnejšia a hotovo.

Aspoň že malý bol dnes v pohode celý deň. Dokonca sa ma zastal, čo bolo veľmi prekvapivé. Vyzeralo to, že sa aj cítil vinný, že tie dvoje boxerky odmietol, pretože hneď potom si musel vypočuť tú nádielku. 

Večer to bolo zase fajn, nenašla nič, za čo mi vynadať. Tentoraz som už začala stopovať, koľko to potrvá.

13/09/17 – Streda

Mala som od domácej celý deň pokoj, takže sa to dalo kvalifikovať ako dobrý deň.

Upratala som čo sa dalo a išla doobeda s Fínkou do kina. Netrafili sme tam, kam sme to mali naplánované, ale našli sme iné kino cestou a stihli sme ešte pred dvanástou premiéru. Lenže to už sme celkom meškali a pol hodinu boli samozrejme len reklamy, takže to začalo niekedy okolo pol jednej. To už Evita vedela, že bude musieť odísť počas filmu, pretože inak nestíhala vlak. Bola to škoda, že sme netrafili a nemohli si to pozrieť celé spolu, ale aspoň väčšinu sme stihli a spoločne sa pobavili na našej stratenosti.

Pohľady cestou
Pohľady cestou 

Ešte som nespomínala birminghamský prízvuk – ktorý bol v seriáli jeden z mojich obľúbených, aj keď samozrejme nebol až taký autentický ako ten reálny. V realite to s týmto prízvukom vyzeralo asi tak, že aj keď si verím s angličtinou aj prízvukmi, tak keď sa ma chalan za pultom v kine pýtal len základné otázky, napríklad akú veľkú kolu a aké pukance chcem, tak som naňho pozerala ako vyoraná myš a nevedela, či niečo hovorí alebo iba zíva. 

Prvýkrát som dnes bola na 4D, tiež zaujímavý zážitok. Ale nabudúce to asi vynechám, aspoň tu určite. Nie je nad to prísť do tepla s pukancami a pozrieť si film. Veď to, že na teba prší a fučí, tu toho má jeden plné zuby aj bez toho. 

Matka bola na večeri do pol deviatej, takže som dávala pozor na malého. Dnes bol prekvapivo dobrý. Najedol sa, spravili sme úlohu, a potom pozerali vtipné videá na ipade. Ukázala som mu totiž ako vyzeral Pennywise a on sa bojí klaunov, takže bol krotký celý večer, lebo sa bál. Ešte len trochu vystrčil rožky a stačilo jedno pohrozenie, že ho niekde nechám samého, a už som ho mala nalepeného za zadkom, krotkého ako králika. Psychológovia by asi moju výchovu strachom neocenili, ale moje nervy boli rozhodne spokojnejšie. Potom už prišla domáca a tá ho uspala. Večer už nemala možnosť mať s niečím problém, takže dnes sa to obišlo bez konfrontácie. Ale tipujem, že nie na dlho.

Každopádne, ešte stále mám veľa zmiešaných pocitov. Hlavne za to môže asi ona, že som stále paranoidná, že čo bude zle. Neviem sa uvoľniť a ani náhodou sa tu necítim aspoň trochu ako doma. Ale ešte stále sa držím toho, že si dávam tento mesiac, aby som si proste zvykla alebo sa rozhodla. Ešte som tu len druhý týždeň, ešte nemôžem očakávať zázraky. 

Ale mám to tu celkom rada – aspoň čo sa prostredia týka. Tak dúfam, že ostatné sa spraví.

Obrázok blogu

14/09/17 – Štvrtok 

Na štvrtok som sa tešila. Malý mal krúžky, mala som mať voľno až niekedy do piatej, čo mi bolo vzácne. No odrazu bola doma matka z práce a moje tešenie sa skončilo.

Tak som prezliekla postele, upratala kuchyňu, utrela prach, umyla zem, dala prať, ožehlila... a proste robila čo sa dalo, pod ťažobou jej prítomnosti. Ale väčšinu dňa tu našťastie nebola a dala mi pokoj. Bolo to celkom pokojné spolunažívanie, až pokým som sa jej nespýtala, či nevie, či je smetiak prázdny – bola totiž vonku a povedala, že je stále tam. No ale hneď sa na mňa osopila, že to je moja povinnosť, nie jej, tak nech moje povinnosti nehádžem na ňu. Tak pardon za otázku. 

Naozaj pri nej neviem byť v kľudne, pretože vždy spraví drámu z ničoho. Väčšinou viem byť flegmatik, ale teraz som to cítila, ako v sebe stále potlačujem stres z nej. Snažila som si namiesto toho opakovať to pozitívne: stále je to zvládnuteľná práca, som v Birminghame, spoznávam nových ľudí a zase iný kúsok sveta, zbieram ďalšie skúsenosti, nechodím do školy a mám teda viac voľného času a dostávam za to celkom dobre zaplatené. 

Ale nahováranie si vecí vždy funguje len chvíľu, ak prevládajú iné faktory, však?

Update: Už zase máme problém. A zase proste problém tam kde naozajstný problém nie je. Dnes išla pre malého ona. Tak ja si sedím v izbe, oddychujem. Odrazu počujem, že niekto prišiel, pozriem na hodinky, malý má končiť až za 5 minút v škole. Bolo ticho, nikto sa nerozprával, tak som si myslela, že si domáca niečo iba zabudla. Až za chvíľu som ich počula v jeho izbe. Tak som sa postavila, že ho idem privítať. No ale skôr, ako by som niečo stihla urobiť, či povedať, vyšľapala mama hore, stretla sa so mnou vo dverách a zase sa do mňa pustila. Teraz na tému, že už sú doma, či ani neviem pozdraviť Maxa, že mu nie je dobre, nejavím záujem, nepáči sa jej môj postoj, nepáči sa jej nič a tak ďalej. Keď nenájde smietky pri dverách, tak si nájde niečo iné. 

Ale neriešila som to, nakoniec predsa len prebral vládu môj flegmatizmus o niečo úspešnejšie. Myslím, že na mňa nadávala aj ich otcovi, lebo spolu volali po rusky (sú z Azerbajžanu), dlho sa rozčuľovala a rozumela som vetu „už som jej dala druhú šancu“. Ani prvú si nepamätám.

Pritom s malým si už rozumieme, starší je skoro stále preč, mám to tu celkom rada a potom sa do toho musí vložiť ona. Roboty je síce o dosť viac, ako som čakala alebo ako to znelo že bude, ale to viem zvládnuť, len jej prístup je naozaj hrozný. A bude nadávať mne za ten môj. 

No uvidíme. Večer išla na posedenie s rodičmi, tak som dala pozor na malého. Cítil sa zle a ja tiež – bolela ma hlava a mala som pocit, že mám teplotu. Tak keď som ho uspala, dala som si tabletku a zalomila tiež. Až na to teda, že sa mi veľmi nedarilo zaspať a keď už som zadriemala, tak mi volala domáca uprostred noci, že či je všetko ok. Hej, všetko je ok, len ty nie.

15/09/17 – Piatok 

V piatok som bola vďačná všetkým božstvám za to, že malý nebol chorý a išiel do školy. A tiež za to, že ani ja som nebola a mohla sa ešte pokúsiť zvládnuť to tam zdravá.

Túto noc som teda naozaj veľa nenaspala. O polnoci som sa zobudila na to, že mi stojí malý nad posteľou a plače. Zobudil sa na nočnú moru, ušiel do postele mame, lenže mama ešte nebola doma, takže samozrejme dostal paniku a skončil u mňa. Tak mi vliezol do postele, vytlačil ma až na stenu a bolo. Bola som hore až pokým o jednej neprišla ona a neprebrala si ho. Potom sa mi už vôbec nedarilo zaspať. Ráno som sa teda zobudila rozbitá, nevyspatá a s vedomím, že cez víkend sa zase, samozrejme, nevyspím. Pretože mám iba „voľné“ víkendy. 

Vždy ma od mojej insomnie zachraňoval aspoň nejaký jeden voľný deň v týždni, kedy som trochu dohnala tie neprespané noci. Tu som na to možnosť nemala a začalo sa aj to pridávať do môjho rozpoloženia.

Každopádne aspoň malý išiel do školy a dnes je dokonca do pol siedmej u kamaráta, než príde jeho starší brat. Takže to znie sľubne. Poupratovala som zase celý dom (upratovanie raz za týždeň, to určite, tento som stihla už tri veľké), ožehlila a tak. No a večer som ho bola už len vyzdvihnúť, dala tu na nich chvíľu pozor, a potom zaliezla spokojná, že aspoň si trochu užijem môj napoly voľný víkend na druhý deň. Pretože tento mala byť domáca nečakane doma z práce tiež, tak som sa im nemusela venovať viac ako ten minulý. Ale vadí mi, že nikdy nemám úplne voľno a nikdy tým pádom nemôžem úplne vypnúť. 

Nesústredila som sa však veľmi na tie pocity, pretože som mala viac práce s tými pozitívnymi tentoraz. Mala som sa cez víkend stretnúť s mojou českou kamarátkou, ktorú poznám niekoľko rokov. Avšak niekoľko rokov sme sa poznali iba cez internet. Spoznali sme sa v jednej hre a zostali v kontakte. Nikdy sme sa ale nevideli, kým sme boli vo svojich domovinách, no ona odišla do Anglicka robiť operku s koňmi asi pol roka predo mnou a zistili sme, že sme pri sebe celkom blízko. Takže po všetkom tom čase sme sa nakoniec mali nájsť v cudzej krajine.

A aj sme sa našli. 

16/09/17 – Sobota.

Ráno bolo typické – zobudiť sa skoro ešte pred nimi, upratať kuchyňu, spraviť raňajky, dať na nich pozor, kým príde otec. Ale pred jedenástou som vyrazila do mesta. Spokojná, že od nich budem mať na deň pokoj.

Stretli sme sa s kamarátkou (moja menovkyňa, tiež Tereza), potom, čo sme sa ako motáci hľadali na tej priveľkej autobusovej stanici. Volali sme, blúdili sme, až kým sme sa konečne nezazreli. Po tomto úspechu sme sa išli najesť do mekáču, pokecali sme, pozreli sme centrum a potom samozrejme, čo iné… ako že sme išli pozrieť birminghamské kanály. 

Krušovice sa nájdu všade
Krušovice sa nájdu všade 
Pohľad na loďky
Pohľad na loďky 

Stretávať ľudí čo človek pozná roky cez internet je vždy zvláštne. Cez písanie má každý trochu inú persónu, takže je otázne, či si sadnú aj tie reálne podoby. Našťastie u nás to také rozdiely neboli a rovnako ako sme si veľmi sedeli cez internet, bolo tak aj naživo. Po chvíli sme si zvykli a už to bolo, akoby sme sa celé tie roky poznali aj takto, nie len cez písmenká. 

Jeden zo zaujímavo vyzerajúcich barov
Jeden zo zaujímavo vyzerajúcich barov 

Sedeli sme znovu v tom útulnom pube na horúcej čokoláde, rozprávali sa o všetkom možnom, sledovali loďky vonku a užívali si spoločný čas po tých rokoch. Večer už sme len išli pozrieť do primarku a odtiaľ nájsť nejaký súci bar. Avšak chvíľu nám to s našim oblečením zabralo. Tu naozaj chodí každý ako na módnu prehliadku. A potom sme tu my, v kombinácii legíny/rifle a mikina.

Dress code je v anglicku úplne inak braný ako u nás, a väčšina barov nejaký má, takže do väčšiny z nich sme mali v tejto podobe nepovolený vstup. Cítila som sa ako nejaký vyvrheľ, ale nevadilo mi to. Bolo však zaujímavé pozorovať konečne ten nočný život. Cinkanie tanierov a drinkov, útulné svetielka na puboch, lákajúce dovnútra. Neuveriteľné množstvo ľudí, v oblekoch, šatách, všetci vyparádení, akoby tam niekde rozdávali Oscarov. To malo veru ďaleko od našich dedinských barov.

Nakoniec sme zapadli do celkom fajn podniku, kde to ani nebolo také nápadné. Bola tam grupa chalanov, a hneď na úvod sme boli svedkami barovej potýčky. Jeden z nich sa nám potom za nich ospravedlňoval, keď odtiaľ išli preč. Nerozumela som cez ten prízvuk veľa ani jemu, ani z tej potýčky, ale na chvíľu to oživilo dianie.

Tak sme mali dva drinky, pokecali sme ešte viac, prehĺbili náš vzťah ešte viac a takmer sme odpadli, keď mi domáca napísala sms, že môžem byť vonku dokedy chcem. Odrazu som nevedela, čo so všetkou tou slobodou mám robiť.

V bare to potom trošku odumrelo, tak sme išli nájsť niečo iné. A prešli sme asi pol mesta, len tak naslepo, aj čínsku štvrť, kde to malo svojskú atmosféru. Asi ako keď sa zmiešajú dve kultúry, dva svety, kedy sú oba iba akési polovičné a dopĺňajúce sa navzájom. Našli sme zašitý bar – v našom jazyku by sme to nazvali skôr “pajzel” – ale bol sympatický. Malý, plný, s kresbami umelcov a zaujímavými individuami. No ani tam sme nezostali, lebo bolo naozaj plno. Všetky tie miesta tu majú každopádne vždy svojskú a zaujímavú atmosféru. 

Nakoniec sme si len kúpili studené sendviče a išli naspäť. Barové tour nebolo úplne úspešné, ale celý ten večer sa mi páčil. To nočné mesto, ktoré som chcela vidieť v tejto podobe a konečne sa podarilo, čínska štvrť, studené sendviče... niečo na tom bolo.

O jedenástej mi prišla ďalšia správa od domácej. Že ale sa mám uistiť, či ráno skoro vstanem, spravím raňajky a upracem. Toľko k tomu neobmedzenému času a voľnému víkendu. Na chvíľu som naozaj skoro zabudla, že aj v nedeľu ma ešte čaká vstávanie a práca cez môj “voľný víkend”.

Tak sme sa na dnes rozlúčili, aj keď zajtra sme sa mali znovu nájsť. Doma som nakoniec bola pred polnocou a rovno som zaľahla, spokojná po celom dni. No cítila som, ako mi na tú spokojnosť sadla akási ťaživá hmla, ešte som len prešla cez tie dvere. 

17/09/17 – Nedeľa.

Vážne mi tu lezú na nervy už všetci. Dnes som zase všetko upratala, spravila raňajky, potom ako idiot čakala na ich otca kým príde z obchodu, lebo som nevedela, či už môžem ísť. Či teda už môžem mať voľno cez moje voľno alebo ešte nie. Pomohla som mu vybaliť nákup a spýtala sa ho v dobrej nálade, či ešte niečo nepotrebuje. A on sa na mňa otočil s nepekným pohľadom, že „a čo si myslíš ty?“. Že ste idioti. Potom mi povedal nech idem, ale že o šiestej večer mám byť späť, ako inak. 

Mimo nich som mala s kamoškou pekný deň. Až príliš pekný. Išli sme najskôr na kávu a odtiaľ do takej malej zoo čo tu je. Bol pekný slnečný deň, sedeli sme na hranolkách a mne to hrozne pripomenulo domov a detstvo – tie hranolky v zoo. Cítila som sa tu ako na výlete, oveľa uvoľnenejšia než kedykoľvek predtým. Len som nemohla myslieť na to „keď pôjdem domov“, pretože okamžite celý dobrý pocit zmizol. 

Na záver sme ešte pochodili obchody v centre. Bolo to na zaplakanie, koľko úžasných blbostí tu majú, čo my u nás nie. Našťastie. Všetko v tebe chce nakupovať hovadiny, ale ty musíš dbať na obsah svojej peňaženky operky. Vynahradili sme si ale toto sebaovládanie záverečným zákuskom na stanici.

Bolo to celé super. Mala som zážitok aj z mesta, aj z toho, že sa mi podarilo nájsť s kamarátkou, s ktorou celé roky komunikujem len cez internet. Že sme sa našli práve v Anglicku a objavujeme spolu jedno z jeho miest. Celé to bolo veľmi pozitívne. Až klasicky do chvíle, keď som kráčala domov, kde sa mi absolútne nechcelo vrátiť. Cítila som v sebe ten hmatateľný odpor, až fyzickú nevoľnosť, pri predstave celej tej atmosféry a interakcií tam. A to sa mi nepáči. Nechcem byť niekde, kam sa mi tak veľmi nechce vracať.

Ten pocit, ako som vtedy kráčala domov, bol možno konečne ten rozhodujúci. Vtedy som sa naozaj musela samej seba spýtať, či mi stojí za to byť rok v Anglicku, len preto, aby som bola rok v Anglicku. Aj pod stresom, nešťastná a s citeľnou nevoľnosťou v sebe. Čakajúc, kedy príde mamka domov, bude pozerať na dlážku a hľadať smietky, alebo prechádzať po všetkých povrchoch v dome, v nádeji, že nájde nejaký kúsok, kde je prach a bude ma mať za čo spucovať. A ak nenájde to, nájde niečo iné. Jej nepríjemné pohľady a chladný prístup. Málo voľna a možnosti vypnúť, ten neustály tlak. Začalo sa to vo mne vtedy veľmi nakláňať k odpovedi, že… asi mi to za to vážne nestojí.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu