reklama

Anglický denník: 7. Kolegiálne vzťahy, choroby a západy slnka

Choroby naťahovali svoje pazúry, podobne ako netýkaví Angličania odrazu svoje ruky a pomedzi západy slnka, nájdené štvorlístky a malebné prechádzky, sa nenápadne prikradli prvé uvedomenia, že za všetko šťastie sa niečím platí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(12 – 22/10/2017)

Už plne zabehnutá som si stále užívala prostredie a stále oceňovala môj nový domov. No tiež som si musela odležať chorobu, prežiť viac práce, viac kolegiálnej socializácie a hlavne... začali prichádzať prvé uvedomenia, že niektoré veci sa jednoducho menia, keď človek začne žiť v zahraničí. Niektoré vzťahy slabnú a niektoré domovy sú viac vzdialené.

12/10/2017 – Štvrtok

Pravidelná ranná slnečná prechádzka so psami na rozjasnenie dňa, varené vajíčka a cesta s pridávaním sa k spevu v rádiu do práce.

Bola som dnes zvedavá, pretože v kaviarni mala byť Ellie a Rosie. Teda presne tá kombinácia, ktorá odtiaľ vyhnala Hettie a takmer aj Báru. A prekvapivo... žiaden problém. Ellie mi je síce nesympatická - prekonala dokonca aj môj bitch face, a to je čo povedať, avšak u nej to nie je len face - ale správala sa ku mne normálne, dokonca mi aj ukázala pár vecí. S Rosie sme o niečo viac pokecali a v pohode si rozumeli. Takže moje obavy boli kompletne preč a o niečo viac som sa uvoľnila aj celkovo pri práci v kaviarni. Za čo mohlo aj to, že už som vedela viac vecí, ako čo robiť a tiež som si viac zvykla na prostredie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo mi vtedy trochu zahmlilo deň a spravilo škrt cez rozpočet, bola správa, v ktorej som sa dozvedela, ako to funguje so zarábaním. Neuvedomila som si, že sa tam zarába podľa veku. Kým som mala dvadsať, dostávala som 5,80 libier na hodinu a po dovŕšení dvadsaťjeden to malo byť 7 libier. To bol pre mňa vcelku podstatný rozdiel – 15 libier na deň – a len za to, že som bola o tri mesiace mladšia. Asi prvýkrát v živote som si priala, aby tie narodeniny prišli skôr. A uvedomila som si, že ak chcem zarobiť toľko, koľko som mala v pláne s tými siedmimi librami na hodinu, znamenalo to, že som si musela pridať dni navyše a teda pracovať o niečo viac. Tak som sa s tým postupne vnútorne zmierovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moja mama si už kúpila lístky a presne o mesiac sem príde. Autobusom, lietania sa bojí. Už v hlave kujem plány, čo jej tu všetko ukážem. Celkovo mám chuť dotiahnuť sem každého, na kom mi záleží, všetko im tu ukázať, nechať ich to zažiť a podeliť sa s tým šťastím. Najviac však s mamou, ktorá je milovník takéhoto prostredia a viem, že to bude pre ňu celoživotný zážitok. Málokedy sa nám deťom podarí vrátiť niečo rodičom z toho všetkého, čo nám dali oni. Jedna vec, čo mi nemohli naši plne dať, bolo cestovanie, po ktorom som ja vždy túžila. Príliš veľa starostí, príliš málo peňazí. O to viac som chcela umožniť mame vidieť niečo zo sveta. A ešte z takéhoto, o ktorom viem, že je tiež ako z jej predstáv o idylickom živote.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prácu som teda prežila, dnes to bolo dosť pokojné, čo je síce fajn, že sa tak nenarobím, ale zase to pomalšie uteká. Mám ale rada, keď večer idem na aute z práce domov, viem, že dám pokojnú večernú prechádzku, a potom sa zapeleším v izbe, kde môžem robiť čo len chcem a v úplnom pokoji. Proste domov.

Na prechádzke som si znovu kráčala po cestičke s klavírnou hudbou v sluchátkach a oblohou odenou v pastelových farbách západu slnka. Možno to robí oceán, ale tá obloha, keď slnko zmizne, mi príde oveľa farebnejšia ako u nás. Myslím, že ani táto kombinácia ma nikdy neprestane baviť. A môžem s čistým svedomím prehlásiť, že ako ma doma trápili “nepocitové” stavy, kedy som stratila schopnosť veci poriadne preciťovať, tak na tomto mieste som si spomenula aké to je, vnímať naplno vlastný tlkot srdca. 

Obrázok blogu

13/10/2017 – Piatok

Som veľmi rada, že dnes nejdem do práce, lebo som sa zobudila taká rozbitá, že ani prechádzka príliš nepomohla. Mala som noc plnú zobúdzania sa, bolo škaredo a len sa mi z toho chcelo viac spať. Ale aspoň som to trochu rozchodila. 

Po raňajkách som si konečne rozhodila po posteli pohľadnice a pustila sa do ich vypĺňania. A strávila som nad tým celé doobedie. Kým som ich vypísala, našla správne slová na vyjadrenie, a potom ich tam každému napísala, to chvíľu trvalo. Ale zapísala som si čo za dojmy som k tým jednotlivým mestám a miestam mala napísané, pretože to boli krátke úryvky okamihov, ktoré si budem vždy pamätať:

Birmingham

Posielam kúsok Birminghamu aspoň takouto cestou. Dlho som nevedela vybrať pohľadnicu, pretože mám pocit, že žiadna nedokáže zachytiť atmosféru tohto mesta. Táto aspoň trochu áno – vidíš, že má dve tváre. Nové budovy striedajú staré a staré budovy striedajú až futuristické monštrá. Cítila som sa tu ako doma. Práve preto, že je to mesto rovnaký chaos ako som ja sama. 

Alfriston

Medzi úzkymi uličkami tehlových domčekov a skrytých obchodíkov na juhu Anglicka človek ľahko nazbiera dostatok roztrúsených kúskov šťastia, aby z nich tú na chvíľu vyžil. A ani si nevšimne, že tam pri odchode nechal kúsok toho svojho ja.

Brighton

Vôňa slaného vzduchu v pľúcach, chladný vánok v rozstrapatených vlasoch, pokožka rozohriata od slnka, myšlienky prehlušené škrekotom čajok a búšením vĺn, bosé nohy ponorené v kameňoch, ktoré vyzerajú, akoby ich namaľoval Van Gogh. 

And in that moment... I remembered... how it feels to have a heartbeat.

Eastbourne

S horúcou čokoládou v studených rukách, na prázdnej pláži v spoločnosti rozbúrených vĺn, som hľadela na Eastbourne Pier a nevedela som to spracovať. Že som na mieste, aké som dovtedy poznala len z filmov. A bol to okamih, ktorý chcem zažiť ešte toľkokrát – okamih, kedy cítiš toľko šťastia, že ho nedokážeš spracovať.

Seven Sisters

Nikdy som si nebola taká istá tým ako veľmi chcem žiť, ako keď som stála na kraji útesu a jediné čo som videla, bola krása tohto sveta.

Ty (pri týchto osloveniach sa inak vždy rozprávam s denníkom… áno, stáva sa) už všetky tie myšlienky poznáš, ale nezaškodí si ich obnoviť. Je zvláštne takto pokope vidieť všetky tie mestá a miesta. Až vtedy, keď som pozerala odkiaľ im tie pohľadnice posielam, som si viac uvedomila, kde všade som za ten mesiac aj niečo, stihla byť. Ach, vraj že len niečo vyše mesiaca... stalo sa toho toľko, že už teraz mám pocit akoby prešlo pol roka. Toľko podnetov, pocitov, skúseností, zážitkov. 

Tak som to teda poslala, potom oddychovala v izbe, pomáhala Sophie s vyložením nákupov a nakoniec sa zase vybrala na prechádzku. A zase sa cítila spokojná, keď som to brázdila tými zašitými cestičkami. Čo je krajšie, ako si každý deň uvedomovať vlastné šťastie? Vždy si spomeniem, ako som sedela v izbe, uväznená v bludnom kruhu a s pocitom, že aj keď sa veci menia, všetko je vlastne stále rovnaké. Teraz som od všetkého preč, užívam si každú maličkosť a jednoduchú chvíľu a môžem zhlboka dýchať.

14/10/2017 – Sobota

Voľný deň. Konečne som sa vyspala. Na pláne som nemala nič, len dohnať pár mojich vecí. 

Vzala som potom poobede Wilba na takú hodinovú prechádzku... a vrátila som sa o štyri hodiny neskôr. Prekvapivo som sa tentoraz nestratila, ale bolo to úžasné, tak komu by sa chcelo domov. Najskôr som sa, ako obvykle, len tak potulovala. Vyšlapala som si na malý kopček na jednej z lúk a tam sa usadila, aby som mohla zjesť jablko z divej jablone, ktoré malo presne tú čerstvú, jesennú chuť, čo si pamätám z detstva, a pokochať sa pritom okolím. Potom som sa otočila dozadu na tie kopce a uvidela som, ako sa sfarbuje obloha prichádzajúcim západom. Tak som si povedala, že to tam vyjdem a pozriem si ho konečne odtiaľ. A zistila som, že spontánne rozhodnutia sú najlepšie rozhodnutia.

Ako som kráčala cestou hore, všimla som si, že tu všade rastie ďatelina. Nikdy sa mi doma nepodarilo nájsť štvorlístok, nech som robila, čo som chcela. Hovorila som si, že by bola sranda nájsť si štvorlístok práve tu, na mieste, kde som si už to skutočné šťastie našla. V tej chvíli som sa pozrela pod nohy... a prvé, čo som zbadala, bol štvorlístok. Musela som sa prihlúplo usmievať.

Občas máme šťastie rovno pod nohami...
Občas máme šťastie rovno pod nohami... 
...stačí sa len lepšie pozerať.
...stačí sa len lepšie pozerať. 

Keď som vyšla hore na kopec a vybrala som sa cestičkou, ktorá vedie niekam k moru, naskytol sa mi neopísateľný obraz. Prišla som k drevenému plotu, na ten som sa usadila a nechápala som tú krásu okolo mňa. Naľavo šero, zelená lúka a škriekajúce čajky, uprostred atmosferická cestička vedúca k moru cez polia a napravo krvavočervený západ slnka, osvetľujúci len kúsok z mesta, ktoré tak ešte viac vyniklo.

Bolo to krásne. Ten okamih, ktorý vidíš zachytený na pekných obrázkoch na internete a praješ si, aby si sa tam mohol premiestniť a tiež to vidieť a zažiť. Ako som tam sedela na drevenom plote s cestou pred sebou, domovom za sebou, osvetlená zapadajúcim slnkom, s ležiacim psom pri nohách, tak som sa znovu raz nevedela nasýtiť toho okamihu. Tu je to naozaj celé o okamihoch. A ja ich konečne mám možnosť nazbierať toľko, aby som z nich vedela nielen prežiť, ale aj žiť. 

Obrázok blogu

Keď som sa vracala domov, všetko zostalo šedé, po lúkach sa plazila hmla ako tichá lavína, okolo škriekali vrany a v sluchátkach mi hral Tim Buckley. A bolo to zase krásne tým pochmúrnym spôsobom.

Mala som v tej krátkej chvíli pocit, že moja duša tu našla všetko, čo momentálne nájsť chcela. Konečne si môžeme obe vydýchnuť a byť proste živé v okamihoch. Aspoň na tú chvíľu čo trvajú. Tu je to však našťastie jedna za druhou.

15/10/2017 – Nedeľa

Čakal ma aj dnes deň v kaviarni, no najskôr som musela prekonať pár prekážok. Napríklad že Daveova dcéra mi stratila kľúče od auta, takže ma museli zaviezť. Žiadne spievanie s rádiom sa na spríjemnenie rána nekonalo.

Boli sme tam aj s Bárou, takže to bolo fajn – aspoň som mala s kým pokecať. Báru nechali umývať riady a všetko ostatné chceli dnes odo mňa – aj ma učili nové veci týkajúce sa prípravy jedla. Medzitým som to jedlo aj nosila a bol to občas chaos, ale dalo sa to zvládnuť.

Večer som už strávila len pozeraním seriálu. Znovu mi ale došlo, že naozaj som tu ako doma. Cez deň v robote, po večeroch zalezená v izbe pozerám, čo chcem, kým mi pri nohách chrápe môj psí spoločník, ktorého tiež už naplno vnímam ako svojho psa. Ich oboch, aj keď Wilbo mi robí aktívnejšiu spoločnosť, tak možno vyhráva. Niekedy zabúdam, že tu vlastne aj pracujem.

Veľmi aktívna a veľmi pozorná spoločnosť.
Veľmi aktívna a veľmi pozorná spoločnosť. 

16/10/2017 – Pondelok

Ak som mala nejaký prvotný dojem z mužskej populácie Angličanov, bola to ostýchavosť. To bola teda pre mňa veľmi pozitívna vec a plne mi vyhovovala. Všetci (čo som dovtedy stretla) poctivo dodržovali osobný priestor, boli veľmi slušní, a neobávala som sa pri nich žiadnych hlúpych výhovoriek na to, aby sa ma mohli dotknúť všade, kde sa podarí - akože tu si idem po šálku a musím prepchať ruku cez tvoj bok, tu je to tesné, tak sa na teba natlačím ešte viac a podobne. Patrím k ľuďom, ktorí naozaj majú radi svoj osobný priestor, preto mi tieto veci naozaj nikdy neboli pochuti a v mojich rokoch čašníctva som si toho občas užila. Obzvlášť nepríjemné mi bolo, keď platilo, že akonáhle sa pri podobných správaniach žena milo neusmieva, pokazí náladu široko ďaleko. Bola to pre mňa teda príjemná zmena (ktorá však tiež nevydržala nakoniec donekonečna, ale ešte vtedy som mala nádeje, že to tak zostane). 

Tak to bolo aj v práci. Napríklad náš barista, ktorý sa musel okolo nás cez tie úzke priestory prepchávať veľmi veľakrát za deň, mi prišiel, že by si radšej odhryzol ruku, než by o nás ňou mal zavadiť. Preto ma akýkoľvek prejav socializácie alebo ľudského dotyku vedel prekvapiť. A keďže som vtedy žila v presvedčení, že som pri týchto anglických mimozemšťanoch od podobných vecí v bezpečí, tak ma to vedelo zaskočiť o to viac, keďže som bola niekoľkonásobne menej ostražitá. Jeden z tých dní bol aj tento.

Dnes sme poobede zostali v kaviarni s našim baristom sami, pretože to bol jeden z tých pokojnejších dní. Znamenalo to, že tak dve záverečné hodiny nebolo už čo robiť, keďže všetky zbytky práce sme si ponachádzali horko-ťažko už predtým. Cítila som ten spoločenský tlak, že by sme sa možno mali rozprávať, aj vnútorný introvert sa znovu trochu nepokojne krútil. Ale potom prebral kontrolu flegmatik vo mne, čo takéto veci vôbec nemá potrebu plniť a spokojne som si opretá o pult pozerala na prázdnu reštauráciu a premýšľala nad životom. Okrajovo som však vnímala, ako sa tam pri mne nepokojne ošíva, pretože on ten tlak, nejako začať rozhovor, asi cítil oveľa viac. 

Nakoniec sa mu to podarilo, tak som s vnútorným povzdychom pristúpila na small talk, dozvedela sa nejaké základy o ňom, čo sa asi patrilo, keď budeme najbližšie mesiace niekoľko dní v týždni kolegovia, a uráčila som sa prihodiť aj nejaké základy o sebe. Nemám však vo zvyku rozhovory z vlastnej vôle nejak rozdúchavať k životu len tak z princípu. Musím naozaj chcieť, takže ani teraz som to nespravila. A on ako hanblivý Angličan za chvíľu tiež stratil paru, tak sme nejak… dožívali.

V jednej chvíli som si však so zaskučaním, keďže sa to vlieklo ako nikdy, položila hlavu na pult a vtedy sa samozrejme stali dve veci naraz – z nejakého dôvodu mi ten veľmi ostýchavý a veľmi nedotklivý Angličan, čo ma inak obchádzal na tri metre, len aby mi nenarušil osobný priestor, položil utešujúco ruku do vlasov a potľapkal ma po hlave. A práve vtedy prešla okolo jedna slečna z obchodu, čo je spojený s tým našim kaviarno-farmovým komplexom. Keď som videla ten jej široký úsmev pri pohľade na nás, tak som vedela, že na druhý deň to bude vedieť každý a začnú vznikať rôzne konšpirácie.

Mala som chuť zaskučať ešte raz a tentoraz si tú hlavu nepoložiť, ale dobre napáliť do toho pultu, no odolala som, aby sa mi nedostalo ďalšieho nečakaného utešovania. Nejako som to však celé dožila aj prežila a večer som len unavená zaparkovala v izbe. Netuším, aké netýkavky som to z Angličanov v mojej hlave spravila, ale tá ruka na hlave mi narušila celú moju bublinu.

Myslím si ale, že budem chorá (nie, nemyslím že ma to rozhodilo natoľko, aby to bolo z toho). Bolí ma hrdlo, hlava a cítim sa naozaj zle. Presne toto som potrebovala, načasované ako obvykle. Ale nejako to zvládnem.

17/10/2017 – Utorok

Som nielen chorá, ale veľmi chorá. 

Ešte som nejako pokračovala vo fungovaní cez deň. V práci dnes celkom pohoda. Mala som tam okrem baristu zase aj našu manažérku, ktorej som sa trochu obávala, lebo na ňu baby nadávali. No ja som si ju už stihla obľúbiť. Je to na prvý pohľad taká sekera, ale len na pohľad. Inak je veľmi férová, úprimná, dá sa s ňou zavtipkovať a mám z nej taký mamkovský pocit. 

Už v práci ma ale bolelo hrdlo aj celé telo. Večer sa to už len zhoršilo. Začala ma bolieť priedušnica a keď som sa s tým išla zdôveriť domácej, zistila som, že som už napoly stihla stratiť hlas. Dúfam, že sa mi podarí vyležať to. Inak som len ležala, pozerala seriál, viac som nezvládala.

Možno je to aj tou chorobou a celkovým oslabením tela a duše, ale začala som trochu vnímať aj nevýhody takéhoto cestovania/žitia. Mám zrazu pocit, že keď mi niečo je alebo ma niečo trápi, tak všetci tí ľudia, ktorým by som sa inak zdôverila, sú akosi ďaleko. A nielen tou vzdialenosťou čo ma s nimi delí, ale aj pocitovo. Odrazu žijeme iné životy v iných svetoch a cítim ako niektoré spojenia trochu slabnú. Snažila som sa utešiť, že sa mi to len zdá, no akosi sa na mňa tie pocity nalepili a uvedomila som si, že vôbec nie sú nelogické. Že dáva zmysel, že sa niečo také môže začať diať alebo stať. Tak mi na chvíľu došlo, že nič nie je zadarmo a všetko to šťastie asi musí mať nejakú cenu.

Nič tragické sa vtedy nedialo, ani moja choroba nebola smrteľná, no mala som deň, kedy som sa naozaj cítila zle a z nejakého dôvodu som vtedy prvýkrát pocítila tú odvrátenú stránku žitia v cudzine – že všetci tí, čo boli blízko, sú odrazu ďaleko. A nielen fyzicky. Možno bol ten pocit to, že som im mala písať z ďaleka, o problémoch, ktoré pre nich neexistujú, z prostredia, ktoré nepoznajú, zo situácie, do ktorej sa nevedia vžiť. O chorobe v cudzej krajine, o zničenosti s ktorou mám pracovať a starať sa o domácnosť, kým možno všetci moji kamaráti boli vtedy študenti. Samozrejme, že to tak je aj keď sú ľudia blízko, nech aj bývajú vedľa seba - žijeme rôzne životy a rôzne situácie a nech sa pochopíme akokoľvek, nikdy to nebude úplne a často nie ani dostatočné. Avšak tá fyzická vzdialenosť, ktorá nás delila, to vtedy prvýkrát celé akosi zvýraznila a dodala tomu ešte hlbší podtón. 

A možno to bolo prvýkrát, čo som to pocítila, a bol to vtedy len ľahký závan, avšak ani zďaleka nie posledný a určite nie ten najvýraznejší. 

18/10/2017 – Streda

Nevyležala som to, som jednoducho chorá. Ešte sa to zhoršilo. Aj Sophie mi nakázala ležať v posteli. 

V práci som dala tiež vedieť, že zajtra to asi nezvládnem. Tak som si mohla len povzdychnúť, zabaliť sa do prikrývok a pokračovať v pozeraní. 

Išla som von až poobede, na asi hodinovú prechádzku, nech sa trochu preberiem k životu. Príliš sa nepodarilo, ale snaha bola. Mala som však v pláne sa zajtra už dať dokopy, pretože potrebujem zarábať ešte stále. Jeden deň v posteli je fajn, ale potom sa už cítim chorá len z toho ležania. Tak som si dopriala ten deň dnes a dala som chorobe najavo, nech sa začne zberať, inak nám to žitie sťažím obom. 

19/10/2017 – Štvrtok

Ráno to veru nevyzeralo sľubne, keď som sa zobudila s vyschnutým a boľavým hrdlom a bez hlasu. Ale rána nikdy nevyzerajú dobre, keď si chorá a vonku je škaredo.

Trochu som aspoň poupratovala doma, aby som nevyzerala, že nič nerobím. Potom som šla upratať k tomu českému páru, ale vesmír asi vycítil, ako veľmi sa mi nechce, pretože neboli doma. Tak som teda upratala ešte tu, aby som bola užitočná a potom zase trochu oddychovala, pila a jedla vitamíny, aby som sa dala dokopy čo najskôr.

A tiež do seba občas hodila paracetamol. Čokoľvek človeku v Anglicku je, nádcha, chrípka, zápaľ pľúc, smrteľná choroba, na všetko podľa nich existuje jeden liek Paracetamol! 

Večer som ešte vzala psov na prechádzku. Alebo teda... iba Wilba, pretože starý Jackson sa ako zvyčajne po piatich krokoch otočil, že kašle na to. Sophie odišla na pár dní preč, takže to tu bude ešte väčší pokoj než obvykle, ak je to vôbec možné. 

A dnes som si zase uvedomila pre zmenu, ako hrozne rýchlo to tu ide. To je tak, keď nechceš, aby to utekalo, tak ako naschvál ten čas letí ako o život. Ale keď človek potrebuje, aby niečo také spravil, keď sa napríklad ocitne na dvojhodinovom small talku s baristom, tak to nejde ani za nič, samozrejme.

20/10/2017 – Piatok

Prvýkrát som dnes bola upratovať u Čechov. Oni dvaja sú super (obaja sú muži) a ja som bola rada, že som im to tam bez dohľadu mohla sama poupratovať. Samozrejme sa mi nechcelo, v upratovaní sa nijako zvlášť nevyžívam, ak práve nemám chuť, alebo neberiem to miesto ako svoju domácnosť a to ma motivuje. Ale tak čo neprežiješ za pár libier? Hlavne keď sa môžem previezť na aute zase do nového prostredia. Bavia ma pohľady na túto krajinu. Sú tu nielen krásne tehlové a zarastené domčeky, ale k toľkým z nich sa ide cez polia a lúky a široko-ďaleko nič, len odrazu čarovný domov.

Keď som to zvládla, išla som na poštu do Firle, kde býva Bára, odtiaľ rovno pre ňu zaviezť ju na stanicu a ja som potom vzala Wilba a išla som na prechádzku do Alfristonu. Stále sa v tom vyžívam. Dáš batôžtek na chrbát, vezmeš psa a vôdzku a ideš cez polia do obchodu do susednej dediny. Tam som si nakúpila a potom som nabalená šla domov. Smoothie v ruke, vietor vo vlasoch, What a feeling (veľmi tématické) v sluchátkach, okolo malebné anglické domčeky a zelené polia zaliate slnkom. Veru. What a feeling.

Písali mi kamoši, ktorým prišli pohľadnice. Je to super, vedieť, že kým ja som tu, niekto s úsmevom na perách niekde úplne inde čítal moje pozdravy a dostal tak aspoň kúsok týchto miest a myšlienok.

Spravila som si toasty a slaninu, pozrela nejaké videá, našla nejaké dobré pesničky a mala len taký nezáväzný oddych. Večer som znovu išla pre Báru zase na stanicu, kúpila mi ešte nejaké lieky, ale hlavne som sa chcela previezť na aute. To šoférovanie ma tu baví. Stačí mi len sledovať prostredie za oknami. Ešte stále som si na to nezvykla natoľko, aby mi to prišlo o niečo menej pekné alebo zaujímavé. A mám pocit, že sa ani nič také nestane. 

Domčeky cestou na stanicu
Domčeky cestou na stanicu 
Obrázok blogu

Akurát Bára nastúpila na zlý vlak, pretože ak by sa to jednej z nás nestalo, tak by to znamenalo, že je niečo zle so svetom. Občas mám tiež pocit, že ak by sme mali my dve na niečo šťastie a zvládli to bez problémov, privodili by sme tretiu svetovú, aby sa to zase trochu vyrovnalo vo vesmíre. Takže som ju tam čakala tak trištvrte hodinu. 

Stále sa ale cítim veľmi vyčerpaná a bez energie, za čo viním chorobu, ktorá je síce zvládnuteľnejšia a ja ju poctivo ignorujem, ale ešte sa ma drží. Mala by som možno viniť ešte k tomu aj môj zlý spánok, ale to sa deje stále, takže to už ani nepočítam. V tejto kombinácii si to ale občas uzurpuje moju pozornosť, lebo to dá naozaj cítiť, to dvojnásobne oslabené telo a uznávam, že občas mi tá únava ešte trochu zahmlieva môj vlastný pohľad. Ale to sa zase zlepší. 

21/10/2017 – Sobota

Túto voľnú sobotu... som bola produktívna. Ale iba na notebooku. 

Pracovala som na svojom, prekladala, písala, doháňala aspoň internetovú socializáciu s kamarátmi doma a cítila sa od nich na chvíľu o niečo menej vzdialená. Teším sa síce domov na Vianoce, lebo je tam veľa vecí a udalostí a návštev a ľudí vtesnaných do krátkeho času, čo chcem vidieť a stihnúť a je toho teda tak veľa, na čo sa tešiť. Ale neviem si predstaviť, že by som tam bola dlhšie než na návštevu. Nie je to zvláštne? Mať väčší pocit “domova” teraz tu, ako pri predstave toho “skutočného” domova? Je to len preto, že som tu zabývaná, a tak som teraz naladená vnímaním domova na toto miesto alebo je to niečo iné? Hádam, že na tieto otázky ešte budem hľadať postupne odpovede. 

22/10/2017 – Nedeľa

Týždeň som zavŕšila v práci. 

Nechcelo sa mi. Ale aspoň ma utešovalo, že tam dnes budem s Bárou. A to ma nakoniec potešilo aj v práci – že som sa mala s kým porozprávať a nemusela som sa tam potulovať sama ak nebola práca. 

Po novom sa nám tam začal ukazovať butcher Luke, známy sukničkár, čo vždy oslovuje nové brigádničky, takže som si tiež dnes vyslúžila úsmevy, kým sa ma Sam (barista) dookola pýtal, či mi niečo spraví na pitie. Možno by som sa mala cítiť polichotená, ale chcela som sa akurát zavrieť do tej umývačky tiež a tráviť čas v teple s riadmi, ktoré mi dajú pokoj. Doteraz to tí Angličania úspešne zvládali a odrazu im to už tak pekne nejde.

Luke ma večer našiel na facebooku (asi cez Sama, ktorého tam mám na dohadovanie pracovných vecí), potom aj na isntagrame, za chvíľu lajkoval a ešte za menšiu chvíľu písal. Nechcela som byť neslušná, keďže tiež sa tam niekde v práci nachádza a zničiť kolegiálne vzťahy, tak som sa aj tentoraz obetovala na pár viet. Aj keď cez písanie to je ľahšie, samozrejme. Nie že by to bolo úplne nepríjemné, byť na juhu Anglicka a viesť nočné rozhovory s fešným butcherom, ale nikam ďalej sa mi nič ťahať nechcelo, tak som dúfala, že to zostane maximálne takto aj bez nejakého dramatického zákroku. 

Večer to ale bol pokojný, chorobe som pomaly mávala na rozlúčku, rôznym uvedomeniam zase na privítanie, ale hlavne… som sa túlila ku psovi na posteli, čo bol jediný spoločník, o ktorého som stála, a užívala si ten pokoj a všetky tie pocity. Ešte stále rovnako naplno. 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu